Hlas Marie Liny

Každá rodina sa niečomu naučila a niečo odovzdala ďalej. Keby som si mala vybrať jedno ponaučenie, ktoré som si osvojila a chcem odovzdať ďalej, povedala by som, že jedlom sa nikdy nesmie plytvať. Moja mama bola v tomto smere skvelým príkladom. Je to pripomenutie, ktoré pochádza priamo z povojnového obdobia, ťažkých čias, keď bolo všetko krásne a vzácne. Ponaučenie, ktoré vonia ako opečená kôrka zo syra, typická pre Lagosanto, malé mestečko v provincii Ferrara.

Každé leto sme sa stretávali u starej mamy Libery. Bolo skvelé byť spolu, pretože počas zvyšku roka sme nemali veľa príležitostí vídať sa. Všetci sme sedávali okolo kozuba a opekali kôrky zo syra a kukuričné klasy. Pamätám si, ako stará mama rozdeľovala klasy medzi nás deti a pritom nám rozprávala o tejto tradícii, ktorá pretrváva od vojny. Môj otec a jeho bratia boli vtedy malí, večer sa nedalo chodiť von a televízia neexistovala. A tak moja stará mama, rovnako ako ostatné ženy z dediny, vymyslela iný spôsob, ako tráviť čas spolu.

V malom mestečku si všetci navzájom pomáhali. Roľník nám po zbere kukurice vždy nechal pár klasov a ani netušil, že sa z toho stane naša rodinná tradícia. Keď sa moja mama vydala za otca, osvojila si túto tradíciu aj ona. Keďže nemala kozub, opekala ich na horáku kuchynského sporáka. A teraz robím to isté so svojou dcérou Alice, ktorá ešte nevarí, ale rada si pochutná.

Vždy, keď pripravujem ragù, ochutná ho a povie: „Necítim vôňu starej mamy.“ Je to milé naznačenie, že treba pridať viac kôrok zo syra. A práve vtedy si začínam spomínať na popoludnia strávené počúvaním príbehov mojej starej mamy, keď sme nemali veľa hračiek a obyčajné kamienky boli rovnako vzácne ako všetko ostatné.

Práve preto sú tradície také dôležité. Predstavujú otvorené dvere k našim koreňom, ktorými sa môžeme vydať na cestu spomienkami. Moja cesta spomienkami je poskladaná z obrazov rodiny žijúcej v Lagosante a starých rodičov v Bagnolo in Piano. Rodina z maminej aj otcovej strany tvorí mozaiku spomienok: skákanie do otvoreného zavlažovacieho kanála či hra na schovávačku na voze so senom... Vtedy bol voz zapriahnutý za oslíkom a divoko sa rozbehol, zatiaľ čo náš dedko za nami utekal a kričal z plných pľúc. Náš dedko vyzeral ako človek vystrihnutý zo starej fotografie, s klobúkom na hlave a kosákom v ruke, ktorým kosil trávu na seno. Pamätám si melón nakrájaný na štvorce, o ktorý sme sa delili s bratrancami a sesternicami. Spomínam si aj na svoj detský strach, že ma babka ľúbi menej len preto, že som u nej neprespával tak ako všetci moji bratia. Tento strach však vždy zmizol, keď sme si sadli okolo kozuba.

Niektorí ľudia neprejavujú lásku tak ľahko, nebozkávajú a neobjímajú, no sú chvíle a atmosféra, v ktorých sa ukáže veľká láska. Pre moju babku taká chvíľa nastávala pred kozubom, keď pripravovala kukuričné klasy.

Toto je len malá časť príbehu mojej rodiny, cesta spomienkami, na ktorú sa vždy rád vydávam. Spomienka vzácna ako jedlo.

Autori:
Text: Carlotta Fiore
Fotografia: Diego Rosselli