Hlasy Cecilie a Denisa

Sú chvíle, neopakovateľné priesečníky priestoru a času, keď nám život položí otázku a odpoveď môže navždy zmeniť jeho smer. Pre nás tá chvíľa prišla, keď sme dovŕšili štyridsiatku: stáli sme pred voľbou, či ďalej kráčať svojou životnou cestou – tou známou, ktorú sme sa naučili nazývať vlastnou –, alebo zísť z vyšliapanej cesty, znovu v sebe zapáliť vášeň a možno si predstaviť novú podobu budúcnosti.

Naše bezpečné prístavy boli ďaleko od polí, no rozhodli sme sa túto istotu opustiť a vydať sa cestou, ktorú sme dovtedy spoznávali len počas víkendov strávených objavovaním Talianska na motorke. Práve počas jedného z týchto víkendov sme nečakane našli priateľa a uvedomili si, že sa s ním už nikdy nerozlúčime. Niektorí ho nazývajú „červené zlato“ a v súlade s týmto pomenovaním je skutočne tým najcennejším korením. Je také vzácne, pretože jeho pestovanie aj zber sa musia vykonávať výlučne ručne a vyžadujú si podobnú starostlivosť a pozornosť, akú venujeme ľuďom, ktorých milujeme.

A tak sme sa znovu pustili do štúdia, pretože človek sa nikdy nenaučí dosť, a premenili sme pozemok, na ktorom kedysi rástli vinice, na jeho domov, hneď vedľa toho nášho, na úpätí kopcov pri meste Reggio Emilia. Niektorí príbuzní na nás vyvaľovali oči od údivu a zrejme si mysleli, že nás ovládol nejaký rozmar. Prečo inak by sa niekto vzdal dovoleniek a víkendov pre korenie menom šafran?

Niekedy však treba načúvať tej štipke bláznovstva, keď pred nami stojí výzva. Dnes žijeme pre šafran – určuje rytmus našich dní. Práve kvôli šafranu nám počas dlhých dní zberu zvoní budík o štvrtej ráno a my schádzame na polia v pracovných kombinézach, s baterkami v rukách, v chlade aj daždi. Domov sa vraciame celí od blata, plní príjemnej únavy, ktorá chutí ako víťazstvo.

Nie je ľahké vymaniť sa zo svojich návykov, obzrieť sa za niekdajším životom: uponáhľaným, bez jedinej sekundy na zastavenie, pozorovanie či nadýchnutie. Práve o tom je náš projekt: „prehodnotiť“, nanovo utvoriť prítomnosť tak, aby sme mohli žiť a spolunažívať s prírodou, vychutnávať si to, čím obohacuje naše zmysly, a rešpektovať rytmus každej chvíle.

V pohľadoch mnohých ľudí, ktorých stretávame, občas zachytíme údiv. Niekedy ich prekvapí, koľko z nás, našej histórie a našej rodiny sa vlieva do našej každodennej práce. Keby sme si však mohli vybrať, ako ju nazvať, zrejme by sme nepoužili slovo „práca“. Skôr pripomína nádherné dobrodružstvo, kľúč k dverám vedúcim k takému šťastiu, aké sa ešte pred pár rokmi zdalo nedosiahnuteľné. 

Možno je to pravda, naozaj sme si vybrali cestu do kopca, možno nebola taká žiarivá ako všetky ostatné, možno sa po nej kráčalo ťažšie, ale nám na tom nezáležalo, pretože to bola naša cesta.

Autori:
Text: Carlotta Fiore
Fotografia: Diego Rosselli